Nie je bezpečnejšieho a istejšieho väzenia ako toho, ktorého múry sme si postavili sami na pevnom základe naučených vzorcov. Existuje staré príslovie, ktoré hovorí o tom, že len vinní spia vo väzení dobre, lebo vedia, že sa previnili. Nevinný človek celú noc nezažmúri ani oka, bdie a bojí sa. Správa sa dobre a vzorne podľa predpisov, ktoré sú mu dané, a dúfa, že mu vďaka tomu skrátia trest o polovicu. Cez malé okienko každé ráno sleduje východ slnka a s nádejou čaká na slobodu. Žiaľ, darmo ju vyhľadáva, keď to najväčšie väzenie je v ňom, neuvedomujúc si, že aj tá najdokonalejšia stavba sveta má svoje štrbiny a stačí sa len vzdorovito oprieť a zbúrať stenu, ktorej je sám architektom. Najtemnejšie veci sa nedejú za skutočnými hradbami väzení, dejú sa práve v nás, medzi múrmi, ktoré sme si sami postavili.
Sedím u veštice na starej rozheganej stoličke, premýšľam, či ma vôbec udrží, lebo zvuky, ktoré vydáva pri každom mojom čo i len mikropohybe mi našeptávajú, že čo-to už má za sebou. Rozhodne som nebola ten typ ženy mlieko a krv, že by dôvodom praskania stoličky podo mnou bola moja hmotnosť. Snažím sa zamestnať si myšlienky všetkým naokolo, aby som si v duchu neklopkala na čelo.
Na čo som sem vlastne liezla? Čo som už načisto prišla o zdravý rozum? Bláznivá ženská... toto nemôžem nikomu okrem Zuzky ani len spomenúť. Budú si o mne myslieť, že som už nadobro rozum potratila...
,,Do vášho života vstúpil osudový muž...“
Premáhala som smiech, keď som zdvihla pohľad k vážne sa tváriacej žene sediacej oproti mne, ktorá sa plne sústredila na prázdny pohár, z ktorého som práve vypila kávu.
No jasné... ja to mám azda na čele napísané, že mám zlomené srdce... Na to nemusím byť ani veštica... a, samozrejme, zlomené srdce sa najlepšie lieči princom na bielom koni... že som sa ja dala na toto nahovoriť...
Bol to darček od Zuzky k mojim narodeninám. Zuzka bola duchovne založený človek, avšak jej posadnutosť kartami a vešticami bola pre mňa nepochopiteľná. Ako mi sama niekoľkokrát prízvukovala, poslala ma za jednou z najlepších veštíc.
Čo ti ona povie, tak aj bude.
Na termín u veštice som medzičasom zabudla, ale Zuzka nie, a tak, či som chcela alebo nie, som pred ňou sedela a snažila som sa nesmiať na tom, ako mi číta moju budúcnosť z prázdnej šálky. Celú návštevu u veštice som brala sarkasticky a s humorom. Keď to teda už zaplatila, tak som sem šla. Chcela som vedieť niečo o svojej budúcnosti? Ani nie, myslím si, že mi bola daná a ja som dobre vedela, čo ma čaká. A nemusela som byť ani veštica. Proste všetky okolnosti a skutočnosti v mojom živote mi jasne predurčovali, čo bude zajtra, pozajtra, o rok... Veľa možností na výber som nemala. To, ako dlho to vydržím, už bolo o niečom inom.
„A hoci tomu neveríte...“ prebrala ma veštica energickým hlasom z mojich myšlienok a nechala slová doznieť v tichej pauze, čím si, samozrejme, získala moju pozornosť. Nadvihla som obočie, až som mala dojem, že mi poskočilo minimálne hore na čelo, aby som zakryla mierny úsmev, ktorý mi po dlhom čase práve letmo prebehol po tvári.
Nuž áno... ja neverím, skutočne neverím, že som tu a počúvam tieto sračky...
„... jedného dňa budete s ním. Rozvediete sa, bude to škaredý rozvod a bude to trvať neskutočne dlho. Váš muž sa bude manipulovať všetkých ľudí vo vašom okolí. Budete mať problémy v práci, ale nakoniec sa vyriešia. Vaším rozvodom sa rozháda celá rodina. Nikto to nebude chápať a všetci to budú dávať za vinu vám. Ale postupom času zistia, kde je pravda, a karta sa obráti. No napriek všetkému verte, že príde deň, keď sa tomu, čo sa stalo, budete už len smiať a konečne budete šťastná.“
Hm... no to už áno... už vidím, ako sa ja rozvádzam. Pani zlatá, a k vám ešte nedoletel poštový holub so správou, že V NAŠEJ RODINE sa nerozvádza?
Vidím seba, ako som tam sedela a dívala sa s výsmechom na ňu, na to, čo hovorí... Ja a rozvádzať sa... ja a šťastná...
Pomiatla sa. O možnosti rozvodu sa ani len nemusíme baviť... to mi bolo už niekoľkokrát jasne vysvetlené... a ja a šťastná? Dobrý fór. Šťastie sa mi v posledných rokoch totižto vyhýbalo asi tak, ako sa vyhýbali ľudia moru...
To mi preletelo hlavou cestou k dverám, keď som sa svižným krokom lúčila s vešticou s poďakovaním za veštbu a usmiala som sa sama pre seba. Chcela som byť čo najrýchlejšie preč, z tohto čudného miesta som mala zimomriavky. Medzi dverami ma však zastavil jej rázny hlas.
„Teraz sa smejete, Simona, ale vás ten smiech prejde. Keď odtiaľto odídete a začne sa vám plniť to, čo som vám predpovedala, prestanete sa smiať. Dobre si zapamätajte, čo som vám hovorila...“
To mala byť vyhrážka či upozornenie?
Ešte raz som sa poďakovala s pohľadom upreným na starú ženu, ktorá nado mnou evidentne neveriacky krútila hlavou a niečo si šomrala popod nos. Rýchlo som zatvorila dvere a ponáhľala som sa na vzduch, aby som sa konečne mohla poriadne nadýchnuť.
Tak toto bol riadny úlet. Zuzka, ďakujem za darček.
Nasadajúc do auta som na tele pocítila zvláštny chlad, ktorý cezo mňa akoby prenikol a z ničoho nič sa vyparil, na tele mi naskočili zimomriavky. Chvíľu som sedela v aute s hlavou opretou o opierku a trasľavými rukami si pripaľovala cigaretu po cigarete, krútila nesúhlasne hlavou a sama pre seba si opakovala stále to isté, akoby som chcela samu seba presvedčiť, že dnešná návšteva veštice bol skutočne krok úplne vedľa.
Osudový muž, rozvod, šťastná... Blbosť! To som skutočne taká zúfala, že by som hľadala v jej slovách aspoň trochu reality? Blbosť...
Naštartovala som a za sebou zanechala starú ošarpanú budovu, ktorá stála osamotená takmer v poli na konci dediny. V tej chvíli som na to zabudla...
Ja som zabudla...
Moja veštba však nie, odchádzala spolu so mnou, aby sa naplnila...
Úryvok z knihy Precitnutie, kniha je dostupná na https://www.nevernabooks.sk/letne-novinky/precitnutie/ .