Smiech, slzy, radosť, bolesť, vášeň – emócie, vďaka ktorým sme stále „živí“, no pritom ich stále viac zabúdame prejavovať. Schovávame ich, ako keby sme sa za ne hanbili. Sú to však práve emócie, ktoré sú zdrojom energie a dávajú životu iskru. Motivujú nás k neuveriteľným výkonom. Vraj je myšlienka ako raketa, ale bez paliva, bez emócií vás nikdy na mesiac nedovezie. Emócie nám pomáhajú v rozhodovaní, pri výbere partnera, nastavujú nám zrkadlo našich krokov a ukazujú nám, či kráčame správnym smerom. Bez emócií by život nebol skutočným životom. Nie sme chladné stroje, a hoci sa niekedy snažíme správať racionálne, naše city a pocity aj tak budú podvedome ovplyvňovať naše konanie. Schopnosť cítiť hnev, strach, radosť, bolesť, vášeň nás odlišuje od všetkého vôkol nás. Pokiaľ vieme a sme ochotní prejavovať svoje emócie navonok, každý človek v našej blízkosti vie, na čom u nás je, žiadne hry, žiadne masky, len skutočnosť.
Emócie patria k životu a do života a mali by sme sa ich naučiť prijímať, zmieriť sa s nimi, neskrývať ich za masky racionality, za masky byť iným, než v skutočnosti sme, či ukazovať len tú stránku svojho ja, ktorá sa nám akurát hodí. Lebo ak to robíme, klameme ľudí okolo seba i samých seba, a to môže priniesť všakovaké dôsledky. Lebo náš život je odrazom našich emócií a nijako to ani tí najlepší klamári nikdy pred sebou neskryjú, vďaka emóciám sme totiž živí...
Do redakcie priam vbehla, nechcela, aby jej ušla čo i len myšlienka z článku, ktorý už v mysli mala napísaný. Od Andreja dostala množstvo informácií, ktoré nikto iný nemal, a v tom videla svoju najväčšiu devízu, ktorou plánovala svojmu šéfovi „vytrieť zrak“.
Samozrejme, ako inak, akurát teraz tu musí sedieť...
Prevrátila očami, keď sa jej pohľad stretol s kolegom Marcusom, ktorému kútiky úst vyskočili do širokého úsmevu, hneď ako ju zbadal. Mala na sebe zelenkavo-šedé policajné nohavice, ktoré jej boli asi o dve čísla väčšie, stiahnuté na páse opaskom, ktorý by ju pokojne obopol aj na dvakrát, dlhé rukávy košele mala zahnuté toľkokrát, že jej vytvárali akési balóniky na zápästiach, a z vlasov jej ešte stále občas padla kvapôčka vody. A k tomu, evidentne každý v redakcii vedel, že sa dnes ráno trepala na policajnú stanicu kvôli tlačovke, ktorá nebola.
Mirela po ňom bez rozmýšľania hodila vrecko, v ktorom mala uložený zmoknutý kabát, aby mu zmazala z tváre ten škodoradostný úškrn, ktorým jasne dával najavo, že sa chystá vychutnať si ju.
„Ani to neskúšaj, Marcus. Dnes naozaj nie! A daj mi to niekam sušiť, musím ísť pracovať, ty máš momentálne asi dosť času,“ zagánila naňho a pobrala sa k svojmu stolu. Za sebou už nepočula žiadne uštipačné poznámky.
Mirela klesla za svoj stôl s povzdychom, akoby jej práve ležal na pleciach osud celého sveta, a kým sa jej storočný počítač snažil zobudiť, pohľadom zablúdila do presklenej kancelárie svojho šéfa. Ako vždy sedel za svojím stolom, s perom v ruke, a zanietene niečo čítal. Ani si len nevšimol, že je už späť.
„Prepáč... nemohla som... mali sme to príkazom od šéfa. Všetci sme si obdobnými testami prešli,“ prihovorila sa jej od vedľajšieho stola Danuta. Tvárila sa síce pokorne a ospravedlňujúco, napriek tomu bolo Mirele jasné, že má čo robiť, aby sa nezasmiala.
„Hm, pochopila som. Andrej mi to vysvetlil. Nevadí, to je v pohode. Mám niečo, čo šéfa prekvapí. Ak si myslel, že bude vtipné nechať ma stáť na daždi a čakať na imaginárnu tlačovku, fajn. Aj tak si myslím, že z tohto boja vyjdem ako víťaz.“
„Som rada, že to takto berieš. Nemyslel to zle, je proste taký. Ale z každého z nás vždy vydoloval to najlepšie, čo sa v nás skrýva, aj keď sú tieto jeho testy niekedy úplne šialené. Vie, ako a čo musí z nás dostať na povrch, aby sme sa vedeli dokonale zžiť s tým, o čom píšeme.“
Ja mu dám také testy...
Pomyslela si Mirela v duchu a hneď ako sa jej rozjasnila obrazovka počítača, vrhla sa na písanie. Redakciou sa nasledujúcu polhodinu ozývalo zúrivé ťukanie do klávesnice, ktoré si do práce zahĺbená Mirela vôbec neuvedomovala. Nemala čas vnímať nič naokolo, pretože hlavou jej vírilo množstvo myšlienok a informácií, ktoré práve zanietene dávala na papier.
„No tak, dievča, čo chceš urobiť dieru do tých klávesov?“ zahriakol ju Marcus, keď už nevedel vydržať ozveny klávesov, ktoré sa rozliehali celou miestnosťou a priam sa odrážali od stien smerom k jeho stolu.
Mirela bez zaváhania zdvihla pravú ruku a kolegovi ukázala vztýčený prostredník.
„Ho, ho, ho... niekto nám tu vystrkuje rožky. Nie si príliš drzá, slečna?“
O ďalšiu konverzáciu sa už ani nesnažil, lebo odpoveď na jeho otázku bola rovnaká ako pred chvíľou. Danuta sa zachichotala a mrkla na Marcusa. Už bola ich, už patrila do ich rodiny a pomaly, ale isto sa začala prejavovať. Za pár dní prestala byť utiahnutou a reagovala na svojich kolegov pohotovejšie a sebaistejšie. A ak bol Marcus mierne prekvapený opovážlivejšou Mirelinou reakciou na svoje poznámky, prekvapenie ho ešte len čakalo v momente, keď otvorila dvere na šéfovej kancelárii.
Nabudená adrenalínom, ktorý v sebe ešte stále mala od vytočenia sa z toho, keď zistila, že žiadna tlačovka nebude, hodila stránky s textom, pod ktorým sa hrdo podpísala, priamo šéfovi pod nos. Ten prekvapene zdvihol pohľad od papierov k Mirele, ktorá sa ešte viac narovnala, aby mu jasne dala najavo, že s ňou sa predsa nikto nebude zahrávať.
„Čo to je?“
„No čo asi? Žeby článok, ktorý ste mi zadali?“
„Aha... no, si rýchla, to som nečakal.“
„Chceli ste odo mňa článok o zmiznutí Eleny Vladuci a teraz sa tvárite prekvapene? Čo ste čakali, že ho nezvládnem napísať?“ zvýšila naňho Mirela hlas, aj keď si uvedomovala, že v tomto rozhovore ťahá za kratší koniec, lebo ona je len zamestnankyňa. Hneď na začiatku jej dal jasne najavo, že tohto miesta nebola príliš hodná a on bol jej šéf.
Dorin si prekvapene zložil okuliare, vzpriamil sa na stoličke a mysľou mu prebehlo: Hm, takúto reakciu som rozhodne nečakal... dievča, ty sa nezdáš, no ukáž, čo sa v tebe skrýva...
„Miruna, ako bolo na tlačovke?“ opýtal sa jej s jemným ironickým úškrnom, ktorý sa jednoducho nedal prehliadnuť.
„Vy ste taký bezohľadný kretén. Ako bolo na tlačovke? Bolo bohovsky! Stála som tam ako taká hlupaňa na daždi a čakala som na imaginárnu tlačovku, na ktorú ste ma poslali. Hlavne nezabudni prísť čo najskôr ráno, lebo sa ti neujde dobré miesto. No predstavte si, praskalo to tam vo švíkoch, toľko novinárov tam čakalo. A to si zo mňa opäť robíte azda srandu, keď ma od prvého dňa voláte MIRUNA alebo ste nahluchlý? Volám sa MIRELA, mám vám to vyhláskovať?“
Od polovice svojho prejavu už ziapala, a keď ju opäť raz oslovil nesprávnym menom, bolo to, akoby prilial olej do ohňa. Samotná Mirela ostala zaskočená vlastným hlasom, avšak nemienila stiahnuť chvost ako pes, ktorý sa práve zľakol a hľadá únik. Na jej veľké prekvapenie šéf začal tlieskať a ona zrazu nevedela, čo si má o tom myslieť, takúto reakciu rozhodne nečakala.
„Ale vám to trvalo! Už som začal premýšľať, či sa za seba vôbec viete postaviť. Stavili sme sa, kedy sa ohradíte a kedy ma konečne začnete opravovať, keď vás nesprávne oslovujem. Trvalo vám to takmer dva týždne, kým ste sa ohradili proti tomu. Vy vari neviete, ako sa voláte? Alebo si neviete stáť za vlastnou identitou? To som vás musel vytočiť do vývrtky, aby ste konečne reagovali? Dievča, tu pracujeme s emóciami, s emóciami našich čitateľov, s emóciami ľudí, ktorých príbehy píšeme. Ak si neviete stáť sama za sebou, ak neviete emócie príbehov, ktoré píšete, precítiť, zbytočne ich budeme hľadať vo vašich článkoch!“
Mirele to pomaly začínalo dochádzať, opäť to bola len skúška. Prečo sa neohradila hneď na začiatku, prečo ho neopravila, keď ju oslovoval nejakou skomoleninou, ktorá rozhodne neznela ako jej skutočné meno? Veď to meno k nej patrilo, bolo jej súčasťou, súčasťou jej vlastnej identity, ku ktorej sa podľa jej šéfa nehlásila. A v podstate mal pravdu. Nepokladala to za dôležité, ona sa nepokladala za dôležitú natoľko, aby opravila autoritu, ktorou pre ňu bol, aby si zastala samu seba.
„No, som rád, že si to dnes zvládla, a hlavne, že si sa konečne nejakým spôsobom prejavila. Už som si začal myslieť, že nie si človek, takmer žiadne prejavy emócií. A dúfam, že si si uvedomila aj ďalšiu lekciu, ktorú som sa ti snažil dať ‚imaginárnou‘ tlačovkou?“
„A akú, prosím vás? Zrejme mám pomalšie myslenie, lebo žiaden hlbší význam v čakaní na daždi nevidím.“ Odvážila sa oponovať.
„Každý dobrý novinár si najskôr zistí fakty, neverí tomu, čo mu ľudia povedia, a nezoberie to ako skutočnosť, aj keby mu to hovoril sám Pán Boh. Keby som ti povedal vyskoč z okna, lebo tvoj život stojí za hovno, urobíš to?“
„Keby ste mi povedali vyskoč z okna, tak by som z toho nášho redakčného okna vyskočila úplne v pohode, lebo viem, že by sa mi nič nestalo, keďže sú to okná pivnice, nemala by som kam dopadnúť a už vôbec by som si nemala ako ublížiť.“ Uškrnula sa naňho Mirela, lebo mu tým jasne dala najavo, že sa hrá až na príliš dôležitého šéfa redakcie, ktorá sídli v takých podradných priestoroch, ako je pivnica.
„No vidíš... síce by si vyskočila, ale použila by si pri tom rozum. Ak by si aspoň trocha rozmýšľala vtedy, keď som ťa poslal na tlačovku, a nezobrala to ako fakt, ako úlohu, ktorú musíš splniť, lebo veď šéf povedal, išla by si na internet a tam by si si zistila, že tu sa žiadne tlačovky neorganizujú. A okrem iného, Andreja poznáš, k informáciám by si sa tiež dopátrala veľmi ľahkou cestou, keby si zdvihla telefón a využila kontakt, ktorý v ňom máš. Pokiaľ viem, máte k sebe blízko. Dobrý novinár predovšetkým naplno využíva všetky svoje kontakty a informácie si overuje z viacerých zdrojov. A v neposlednom rade, dobrý novinár si musí stáť za sebou a tiež za tým, čo napíše. Tak toľko otcovská lekcia. Dúfam, že sme sa pochopili,“ žmurkol na Mirelu a ďalej sa už venoval čítaniu článku, ktorý mu bez varovania šmarila pod nos. Mirela odkráčala z kancelárie, lebo pochopila, že rozhovor sa skončil. Zo zahĺbenia do seba ju vyrušil Marcusov piskot a povzbudenie.
„Dnes ti to šľape, dievča.“
Dorin mal pravdu, som neskúsená.... dôverčivá a ešte stále sa neviem za seba postaviť. Danú lekciu som si od neho priam žiadala. Fakty, ktorým som ja neprikladala dôležitosť, ale pritom sú dôležité...
„Mirela, musím uznať, dobrá práca.“ Vyrušil ju po chvíli z myšlienok Dorin. Konečne ju oslovil správne. Aleluja.
„Tie citácie hlavného vyšetrovateľa, máš povolenie od Andreja, aby si ho citovala?“
„Áno, samozrejme, že mám. Požiadala som ho o to,“ odvrkla so samozrejmosťou.
„Len sa uisťujem. Andrej je na to citlivý, ak ho médiá citujú bez jeho súhlasu. Tak či onak, som, a to musím priznať bez okolkov, prekvapený. Celý čas si na mňa pôsobila ako Alenka z krajiny zázrakov a aj napriek tomu, že Andreja dobre poznám a som mu zaviazaný, som rozmýšľal nad tým, či mi táto obeta za to stojí, školiť ťa tu.... ale som rád, že som si ťa nechal. Toto naozaj vyzerá dobre a pokiaľ viem, získala si informácie, ktoré zatiaľ nikde inde nevyšli, to je veľká devíza toho článku. Avšak musím ti vytknúť tvoj spôsob písania. Musíš sa naučiť preniesť svoje emócie do článkov, musíš uvažovať nad tým, čo cítiš pri informáciách, ktoré si získala, musíš ich vedieť dať na papier, aby si dokázala vyvolať článkom nejakú emóciu aj u čitateľov a to holými faktami nezískaš. Ale... budeme na tom ešte pracovať,“ uškrnul sa na ňu potmehúdsky a Mirela šípila, že opäť dostane nejakú úlohu, ktorá jej bude zároveň aj lekciou.
Šéf sa bez ďalších zbytočných vysvetlení vrátil do kancelárie a Mirela sa hrdo pustila do úprav článku, ktoré jej Dorin vyznačil. Bola na seba pyšná a zároveň sa jej dnešným dňom akýmsi spôsobom uľavilo. Po veľmi dlhom čase dala svoje emócie von, opäť naplno prežívala svoje pocity, ktoré ňou lomcovali bez ohľadu na to, či boli pozitívne alebo negatívne. A dávala ich patrične najavo, čím sa jej duša i telo uvoľnili. Bola navyknutá emócie skôr potláčať a zvlášť tie negatívne. Až teraz si uvedomila, akú úľavu prinieslo to, že im dala voľný priechod neberúc v úvahu nič a nikoho.
Úryvok z knihy Kúpila som si nový život - E-shop - Novinka Kúpila som si nový život