„V kaviarni som zahliadol chlapa, ktorý sedel pri stole, nepozeral na mobil, tablet ani notebook. Iba pil kávu. Bol to asi psychopat.“
Keď som si prečítala túto myšlienku, usmiala som sa. Predstavila som si seba, ako všade ťahám môj mobil, stále doňho „čumím“, stále niečo riešim..., na semaforoch počas červenej, na ceste do školy so synom, na prechádzke v parku, pri káve, ktorú mimochodom milujem...
Zabudla som si ju vychutnávať, lebo nemám čas, lebo počas „kávičkovania“ vybavím päť emailov a ušetrím čas... Ale aký? Čí? Už si ani nespomínam, akú chuť má káva, ktorú pijem v obľúbenej reštaurácii. Pamätám si len chuť kávy z predmestia Istanbulu, kde som fungovala bez mobilu, bez internetu a sedela som prítomne a vychutnávala si každý dúšok istanbulskej kávy, vnímala som každú kvapku dažďa, ktorá padla na zem, vnímala som ruch preplnených uličiek, vôňu pečených gaštanov, závan od Bosporu, ducha minulých čias... Dýchala som prítomnosť, ktorou som žila... žiaden ruch, stres, žiaden mobil.... Len som si vychutnávala to všetko vôkol mňa a bola toho súčasťou... Boli mi ukradnuté nevybavené emaily, netrápili ma zmeškané hovory, neriešila som čas, ktorý len plynul, a ja uprostred neho som len sedela a pila kávu... Dodnes, keď zavriem oči, ocitnem sa na predmestí Istanbulu a pijem kávu... Chvíľa, ktorej spomienku si nesiem stále so sebou...
V záplave toho všetkého, čo chceme, čo musíme, zabúdame žiť prítomnosť, ktorá je tu a teraz. Technické vymoženosti sú našou neoddeliteľnou súčasťou a nosíme ich všade, bez nich sa cítime stratení, neúplní... Naozaj? Technika nám má život uľahčiť, nie nás oň okrádať. Keď nebudeme žiť teraz, tak kedy?
Zastavte sa na chvíľu, odložte mobil a dýchajte. Dýchajte prítomnosť, vychutnajte si kávu, čaj, danú chvíľu, tu a teraz.
Jarmila